Byrokracia v Austrálii

Veľa ľudí má pocit, hlavne na Slovensku, že všade je všetko lepšie ako u nás. Zrejme vás sklamem, ak ste jeden z nich. Možno som to aj ja videla rovnako, kým som nezačala cestovať. Existuje totiž jedna univerzálna pravda, ktorá platí na všetko – nič nie je čiernobiele. Každá minca má dve strany a inak tomu nie je ani v Austrálii. I keď sa na prvý pohľad môže zdať, že je tam život ideálny. O pozitívach som už písala, tak tento článok venujem druhej strane mince – tomu čo mi nepríde až také fascinujúce.

Austrália je vo viacerých smeroch „nanny state“. To je asi najvýstižnejšie, ako to môžem opísať. Chová sa ako vaša vychováteľka, ktorá vás aj v dospelosti potrebuje neustále usmerňovať a trestať, ak nerobíte veci podľa jej pravidiel. A vám sa všetky tie pravidlá nemusia páčiť, niektoré  vás môžu vytočiť do nepríčetna, môžu sa vám zdať nezmyselné, ale spoločné majú to, že ich musíte rešpektovať, ak tam chcete žiť. Máte pocit, že ste dospelý a s tým prichádza sloboda a zodpovednosť vedieť vyriešiť svoje problémy bez toho, aby vám niekto podsúval svoje univerzálne riešenie.

Na jednej strane to vytvára poriadok v krajine a na strane druhej vytvára národ, ktorý veľakrát nie je nútený rozmýšľať, lebo na všetko je vytvorený nejaký zákaz, nariadenie, ktorý to vyrieši namiesto neho. Byrokracia sa tak neprejavuje na úrade, kde sa na vás chmúri úradníčka, ktorá po vás chce dvesto nezmyselných potvrdení, to nie. Prejavuje sa v obmedzení činností, ktoré sú v inej krajine normálne. V omedzení vašich slobodných rozhodnutí, či používania sedliackeho rozumu. Ak ste boli v Amerike, tak viete o čom hovorím. Je to vec, ktorá mi na Amerike prekážala najviac a pomalým tempom sa týmto smerom vyvíja aj Austrália.

Dodržiavanie nezmyselných nariadení

Končila som v práci, kde som robila čašníčku. Bolo asi pol druhej v noci, posledný bus mi ušiel a tak vo mne vzkrsla tá skvelá myšlienka, ze prejdem pešo cez Harbour Bridge a z centra si vezmem nejaký nočák domov. Veď čo je lepšie ako sa prejsť po moste, ktorý niekto iný pozná len z fotiek….Harbour Bridge je celkom veľký most a prejsť ho netrvá dve minúty. Ako si tak kráčam pomaly už v polke mosta, stretávam mostového strážnika. V Austrálii totiž majú ľudia zamestania, za ktoré by ich  v inej krajine nikto neplatil. Strážnik ma zastaví a upozorňuje, že toto je  strana mostu, ktorá je vyhradená pre cyklistov, pre chodcov slúži opačná strana.

walking_over_the_harbour_bridge

Medzi cyklistickou a pešou stranou  je cesta pre autá oddelená konštrukciou, čiže jediný spôsob, ako obísť na druhú stranu, je vrátiť sa naspäť. To mi strážnik aj vrelo odporučil. Myslela som, že si zo mňa robí srandu, naozaj. Mala som za sebou 12-hodinovku v práci, jediné na čo som myslela, bolo čím skôr sa dostať domov a zaspať. Viem, že to bola moja chyba, ale boli dve hodiny v noci, obzrela som sa naľavo a napravo, na moste nebol nikto len ja a strážnik. Skúšam to teda naňho svojím šarmom, vysvetliť mu moju patovú situáciu, že už počítam hodiny koľko budem spať, aby som sa aspoň trochu vyspala, kým budem mať ďalšiu šichtu. Pokiaľ by tu prúdili húfne bicykle, tak nepoviem ani slovo, ale o tomto čase keď sme tu len my dvaja?  Strážnik nepoľavil a zastrašil ma, že pokiaľ ho neposlúchnem, dostanem pokutu. Ach austrálske pokuty…..oni ich milujú dávať vždy a všade….to už neprotestujem, pokutu by som už neukecala a vraciam sa naspäť na začiatok mosta.

Neviem vám vysvetliť stupeň mojej frustrácie v tej chvíli, kedy sa vo mne zmiešali pocity únavy, potreby spánku spolu s touto nezmyselnou nočnou obchádzkou. Vrátila som sa teda na začiatok mosta, odtiaľ som zvolila správnu stranu a pozdravila som ďalšieho strážnika, ktorý strážil chodcov už s miernou obavou, či nenájde u mňa niečo proti pravidlám tohto mosta. Prejsť ten prekliaty most v noci mi trvalo asi hodinu…a verte mi už doživotne si budem pamätať na ktorej strane tam chodia bicykle.

Tvoja zodpovednosť v rukách iných

Druhý deň som bola v moje druhej práci v supermarkete. Stala sa nepríjemná udalosť, kedy sa zákazník šmykol na rozliatej omáčke a musel do nemocnice. My ako obchod sme za to boli zodpovední, keďže sme tam nestihli dať  upozornenie, tzv. yellow sign, pre zákazníka. Po tejto prihode, kde teda bola naša zodpovednosť oprávnená, však  nastala v práci „žltá byrokracia“. Nakúpili sa žlté tabule, ktoré museli byť všade, kde bola čo i len zmienka o vode. My sme po novom väčšinu času nerobili nič iné, len obchádzali obchod a sledovali či nie je niekde náhodou niečo rozliate, kde by sa mohol teoreticky niekto pošmyknúť.

wet-floor-signs-australia

Nočná mora bola, keď začalo vonku pršať, lebo vtedy bola voda všade a nedala sa odsledovať . Supermarket sa tak premenil na pešiu zónu plnú žltých prekážok, kde nebolo jasné či ich treba preskakovať, alebo je to nejaká nová forma zábavy pre deti, ako prejsť s nákupným vozíkom cez všetky prekážky.  Keď vonku prší, tak vás logicky napadne, že je všade mokro a teda si treba dávať pozor. Ale v Austrálii sa o to nemusíte starať, vy prestávate používať v bežnom živote sedliacky rozum a zodpovednosť za vás a vaše zdravie má niekto iný, napríklad obchod. Už viete čo tým myslím?

Nenalejem ti, aj keď si si zaplatil

Nemám lepší príklad ako alkoholové obmedzenia v Austrálii. Už som o nich písala v tomto článku, ale musím sa k tomu vyjadriť znova. Ide o to, že čašník, resp.  manažér je zodpovedný za to, aby sa ľudia neopíjali v jeho podniku. Čašník vám odmietne naliať, keďže má zodpovednosť za váš stav opitosti a to napriek tomu, že ste napríklad na svadbe svojej dcéry, ktorú ste aj zaplatili a práve sa najlepšie bavíte. Je to veľmi nepríjemná situácia, ktorá sa nám stala a nie raz, kedy stojíte medzi zákonom a nespokojným zákazníkom, ktorý vám zaplatil za to, že vy mu už nenalejete. A keď mu nalejete tak dúfate, že sa mu po ceste domov nič nestane, aby váš podnik nezažaloval za ujmu na zdraví, lebo stav opitosti mu spôsobil váš podnik.

aussie-beer

Austrália vám na jednej strane slobodu dáva a na druhej strane vám ju berie skrze nezmyselné nariadenia, ktoré neriešia koreň problému. Cez nariadenia, ktoré vás oberajú o slobodné rozhodnutia a zodpovednosť za vaše činy dávajú do rúk iným ľuďom. A to je nebezpečné, lebo keď nemusíte používať rozum, stanú sa z vás síce veľmi šťastné, ale aj jednoduché bytosti. A tie sú veľmi ľahko ovládateľné v rukách nesprávnych ľudí……

Sú veci, ktoré sú skvelé doma, ale nikdy si to neuvedomíte, pokiaľ nežijete v inej krajine, alebo pokiaľ vás na to neupozorní nejaký cudzinec. Pekne to vyjadril jeden môj kolega Austrálčan, ktorý sa vrátil z tripu po Európe:  „Európa je úžasná. Ľudia tancujú v lete na ulici a zabávajú sa do rána a nikto ich nevyhodí z podniku, keď sa dobre bavia. Pijú na diskotéke zo sklenených pohárov a nikto to nepovažuje za nebezpečné. Nemusíš letieť lietadlom keď chceš ísť do iného mesta, všetko je lacnejšie ako tu…..milujem Európu….prečo si odtiaľ odišla?“  🙂

 

Evike

Mojou dlhoročnou vášňou je spoznávanie každodenného života v iných krajinách. Milujem celý ten proces nových začiatkov, kultúrnych rozdielov a prekvapení. Rada sa pritom delím o svoje skúsenosti, aby som vám uľahčila začiatky v novej krajine... Môj príbeh si môžte prečítať tu

Komentáre