Slováci v zahraničí

Komunita Slovákov a Čechov v zahraničí je veľká a Sydney nie je výnimkou. Väčšinou sa všetci pohybujú na tých istých školách, v tých istých prácach, takže niekedy je skôr problém sa vymaniť zo slovenského prostredia než naopak 🙂 Hlavne ak máte slabú angličtinu, je dobré stretávať sa čo najviac s ľuďmi, s ktorými musíte komunikovať anglicky. Ináč sa zaseknete vo svojej komunite a po roku v Sydney zistíte, že neviete po anglicky oveľa viac než na začiatku.

Keď som si všímala iné národnosti v zahraničí, musím povedať, že som bola prekvapená, ako sa niektoré komunity podporujú. Napríklad Aziati, Turci…. to je niečo ako Vietnamci u nás doma, kde všetko funguje cez kontakty. Až človek nechápe ako sú schopní podnikať v cudzej krajine, napriek byrokracii a s minimálnou znalosťou jazyka. Určite by sme sa dostali omnoho ďalej, keby sme mali takúto vzájomnú podporu v zahraničí, ale zatiaľ sme na to nedozreli. A mnohí sa držia názoru, keď som to mal ťažké ja, tebe to uľahčovať nebudem. Ale naozaj záleží na koho človek natrafí. Niektorí moji známi nemali dobré skúsenosti so zamestnávateľmi slovákmi, ktorí ako inak chceli veľa muziky za málo peňazí. Ja som našťastie mala skúsenosti s krajanmi veľmi dobré. Tu takisto platí, daj na svoju intuíciu a nestretávaj sa s ľuďmi, z ktorých nemáš dobrý pocit.

Aziati majú v Sydney veľké komunity

Aziati majú v Sydney veľké komunity

 

Musím povedať, že mi slovenská komunita po čase začala chýbať. Ako som sa ocitla medzi Aziatmi, veľakrát som počúvala japonské debaty, alebo hádky našich prenajímateľov v čínštine. Niekedy mi chýbalo objatie, taká banalita. Lebo doma sa objímame s rodinou, kamarátmi, so všetkými blízkymi. Keďže som tam nemala rodinu, priateľa, tak ostávali kamaráti, ktorí sa mi neustále menili podľa dĺžky ich víz a tak som si nestíhala vytvoriť dlhodobejšie zväzky. A Japonci, tí naozaj nie sú zvyknutí na blízky osobný kontakt.

V tom čase som spoznala Buddyho. Bol to slovák, ktorý sem prišiel s kamarátmi a chodili sme spolu do školy. Buddy bol nákazlivý svojím neustálym na naše končiny až prekvapivým optimizmom. Po čase ma oslovil či nehľadám bývanie, lebo oni hľadajú niekoho do bytu, že majú voľnú izbu. Tak som sa tam išla pozrieť. Oproti Bondi mi prišlo, že Kogarah je na konci sveta, ale byt bol skvelý. Mala by som luxus – vlastnú izbu za cenu menšiu, než čo som platila za share na Bondi. A tak som na to pristúpila, hoci som nemala vôbec v pláne bývať so slovákmi.

S buddym na cestách po Austrálii

 

Že sa sťahujem z domu mi nebolo vôbec ľúto, keďže moji prenajímatelia, čo bývali na prízemí boli Číňania- takí mierni držgroši. Prať sme mohli max. 2x do týždňa aj to iba v studenej vode. Kuchyňu sme nemohli používať po desiatej večer, aby sme ich nerušili. Raz sa so mnou Číňanka pochytila kvôli tomu, že robím na panvici cibuľu a že je to cítiť vedľa v jej kozmetickom salóne. Preto by som mala variť iba v určených časoch! To už som začínala mať dosť tohto internátneho života v mojich 28 rokoch a celkom som sa tešila, že budem bývať s rovesníkmi a budeme mať také pravidlá, aké si sami vytvoríme. A že keď budem mať chuť vyrabovať chladničku o dvanástej v noci, tak to proste urobím 🙂

Číňanke sa samozrejme nepáčilo, že sa sťahujem, dokonca mi oznámila, že sa jej to vôbec nehodí, keďže je tehotná. A ja som jej oznámila, že to teda nie je môj problém, že si toho naložila veľa spolu so salónom, prenajímaním izieb v dome a tehotenstvom. K tomu mala muža takého mula, čo ani neviem či niekde robil. Lebo bol stále doma, nevedel sa ani pozdraviť a keď ma zbadal, tak len zaliezol rýchlo do izby. Človek sa aspoň naučí byť asertívny, keď je v zahraničí, lebo čo si nevybojuješ to nemáš. Vtedy som pochopila, prečo Číňanka prenajíma izby hlavne japonkám, lebo oni sú také milé, poslušné a nikdy sa nesťažujú.

Zakaždým, keď som sa sťahovala mi pribúdali veci, keďže človek je tvor konzumný a stále niečo zhŕňa. Ale tiež som sa zakaždým zbavila tých, ktoré som už nepotrebovala. Za Bondi mi bolo smutno, ale zvykala som si na nové miesto, a hlavne na dlhšie cestovanie vlakom. Užívala som si svoju izbu, veľký balkón, na ktorom sme stále vysedávali po robote a kecali. Bývali sme veľmi rodinne a to mi vyhovovalo. Buddy bol mojím najlepším kamarátom, psychológom, motivátorom a doteraz je. Veľa sme sa smiali, objímali, mali sme rovnaký humor, poznali sme rovnaké hlášky z filmov. Buddy ma stále budil nejakou novou hitovkou, ktorú vypeckoval na celý byt, popritom ako v trenkách tancoval v kuchyni a robil pre nás praženicu na raňajky. Po tom, čo som bývala na posledných bytoch iba so ženami, som si chvíľu zvykala na túto zmenu. I keď som časom zistila, že s mužmi sa vychádza oveľa jednoduchšie, lebo oni toho veľa neriešia, je málo vecí, čo im vadí a tiež je s nimi väčšia sranda.

P1020014

Naša slovenská jednotka v Sydney

 

Ešte spomeniem moju veľmi dobrú kamošku Gabi. Kontaktovala ma, lebo tiež išla do Sydney sama, cez rovnakú agentúru. Boli sme v rovnakom veku a stali sa z nás veľmi dobré kamošky. Gabi bola typickým príkladom, že keď človek niečo chce, tak nie je nič, čo by ho mohlo zastaviť. Do Sydney prišla po 30-ke s nulovou angličtinou a svojím snom. Začínala ako runner v kaviarni, robila od vidím do nevidím, študovala, bývala s cudzincami a drilovala angličtinu. Po roku driny, odriekania a práce na sebe sa dostala do kancelárie a získala víza od zamestnávateľa, ktorý ich dovtedy nikomu neposkytol.  Keď som ju počula po troch rokoch rozprávať po anglicky, takmer som odpadla. Zo všetkých ľudí, čo som poznala v Austrálii urobila najväčší pokrok.  Pretože pokiaľ má človek jasnú víziu a je ochotný pre to urobiť naozaj všetko, tak nie je nič, čo by ho mohlo zastaviť.

Evike

Mojou dlhoročnou vášňou je spoznávanie každodenného života v iných krajinách. Milujem celý ten proces nových začiatkov, kultúrnych rozdielov a prekvapení. Rada sa pritom delím o svoje skúsenosti, aby som vám uľahčila začiatky v novej krajine... Môj príbeh si môžte prečítať tu

Komentáre