U doktora v Austrálii

Možno vás niekedy napadlo ako to funguje inde, keď my tak radi nadávame na všetko čo máme doma, zdravotníctvo nevynímajúc.

Tak som sa jedného pekného dňa vybrala na gynekológiu. Ale to sa v Austrálii nedá ísť len tak ku špecialistovi, preto som najprv musela zavítať ku všeobecnému doktorovi. Na recepcii sa na vás pekne usmejú a vypýtajú si tak 120-200 dolárov. Dvesto dolárov je taká normálna sadzba za pokuty, doktorov, proste čokoľvek neočakávané sa stane, stojí to tak dve stovky v priemere. Takže som bola o nejaké to kilo ľahšia a to som ešte len povedala Hello. Lekári v Sydney sú poväčšine indovia, nepálci a kadekto len nie austrálčania, ktorým sa až tak študovať nechce a možno aj preto, že to štúdium tiež nie je práve najlacnejšia záležitosť.

Keďže indický prízvuk mojej lekárky mi dával fakt zabrať spolu so všetkými odbornými výrazmi v angličtine, alebo anglo-indštine, tak som nemala veľmi šajnu o čo ide a čo mi je. Ale doktorka z toho pokecu so mnou a odberu  usúdila, že ja vlastne gynekológa nepotrebujem a dala mi nejaké tabletky. Vlastne som bola aj rada, lebo gynekológ by ma stál ďalších 200 dolárov a to už by bola celkom čiara cez môj študentský rozpočet. Potom som pekne naklusala do svojej poisťovne a vymáhala peniaze od nich, (dá sa to aj cez net).  Poisťovňa vám preplatí tak 30-70% sumy, ktorú ste zaplatili u doktora. Takže poväčšine si človek rozmyslí, či fakt toho doktora potrebuje, alebo si vezme radšej paralen pokiaľ nejde o nič vážne.

A čo pohotovosť? Na to mám tiež jednu špeci príhodu s mojim spolubývajúcim. Buddy mi písal tak dve hoďky pred koncom mojej šichty práve na vrchole môjho kariérneho rastu v supermarkete za pokladňou, keď som riešila večné dilemy či zabalím mlieko so zelerom do jednej tašky, alebo to dám do dvoch. Že mu trhali zub a nejako stále krváca a potrebuje ísť na pohotovosť.  Kým som prišla domov o dve a pol hodiny Buddy sa už sám doma vďaka svojej predstavivosti tak vystresoval, že bol presvedčený, že umiera, lebo stratil aspoň tri litre krvi a je teda zázrak, že je ešte stále nažive. Darmo som ho presviedčala, že aj ženy pri menštruácii strácajú krv a prežijú, moje fakty oproti výtvorom strachu v jeho hlave boli úplne bezpredmetné..

Na pohotovosti

Keďže mu ten zub ozaj krvácal a stále menil vreckovky tak som mu navrhla nech si vezme ženský tampón, že ten aspoň dobre saje. Tak sme došli na pohotovosť. Buddy bledý ako stena, vystresovaný s tampónom v ústach, z ktorých mu trčala len šnúrka vyzeral neuvriteľne vtipne. Ale nemohla som sa smiať (iba tak v duchu) a tak som naplno prežívala vážnosť situácie spolu s ním. Pohotovosť bola pekná, ale bolo tam kopec naozaj vážnejších prípadov než my dvaja a tak sme  čakali dobré tri hodiny kým sme prišli na rad.

Buddymu svitlo nadšenie v očiach a keďže nemohol rozprávať, tak mi písal na papier čo mám povedať doktorke. S úplnou vážnosťou aká je možná, keď vám visí šnúrka z tampónu z úst mi napísal: „Prosím ťa opýtaj sa jej či neumriem“.  Doktorka sa pousmiala, že polka čakárne je na umretie ale on sa určite toho nemusí báť. Pichla mu injekciu, problém vyriešený a Buddy  spokojný odchádzal domov. A ešte pár dní rozprával v práci o tom aké mal šťastie, že je stále nažive.

Neskôr zase mňa rozbolel zub. Zuby, to je koniec sveta, lebo to neprepláca ani tá študentská poisťovňa. Keďže som už medzitým nabrala nejaké podstatné informácie pre môj pobyt v Sydney, tak som si zistila kontakt na zubára Čecha. Predsa mu lepšie vysvetlím čo mi je aj mu porozumiem keď mi povie, čo mi naozaj je. U zubára to vyzeralo, že má tak troch pacientov na deň a že sa zubári v austrálii asi nemajú zle. Fakt pekná ambulancia, doktor bol taký milý pán v rokoch, dokonca ja sestrička bola Češka.

 Tak sa mi na ten môj zub pozrel a zhodnotil, že to „jako není dobrý“. Buď mi môže čistiť kanálik, čo je tak za 1200 dolárov, vytrhnúť zub za 200, alebo mi tam dať niečo dočasné za 200 a nechám si zuby urobiť pri najbližšej ceste na Slovensko. Tak som sa rozhodla pre poslednú variantu, keďže za 1200 dolárov by som si mohla kúpiť pomaly spiatočnú letenku domov a popritom si dať urobiť všetky zuby, pozrieť všetkých známych a rodinu, čo mi prišlo ako výhodnejšia voľba. Ako som tak sedela v zubárskom kresle a čakala na sestričku, kým sa dorozpráva s kamoškou na telefóne, pripadala som si úplne ako doma na Slovensku so všetkým čo k tomu patrí….len tie ceny boli austrálske 🙂

 

 

Evike

Mojou dlhoročnou vášňou je spoznávanie každodenného života v iných krajinách. Milujem celý ten proces nových začiatkov, kultúrnych rozdielov a prekvapení. Rada sa pritom delím o svoje skúsenosti, aby som vám uľahčila začiatky v novej krajine... Môj príbeh si môžte prečítať tu

Komentáre